Turecká Nemka vs. Český Slovák alebo Turistický Babylon

Autor: Tomáš Gluchman | 21.7.2007 o 10:10 | Karma článku: 3,00 | Prečítané:  1391x

V posledných dňoch som ako dopravný prostriedok do práce začal uprednostňovať električku pred metrom. Polhodinová cesta nad zemou aspoň nechá človeka si trochu oddýchnuť a poskočiť zopár kapitol vpred v práve rozčítanej literatúre. V pražských uliciach je v posledných týždňoch patrný rozmach cudzích jazykov a o to viac cudzích ľudí. A nielen tam. Ako v "nečeskoslovensky" hovoriacej krajine si začínam pripadať už takmer na každom rohu a v každom kúte.

Samozrejme, nič proti cudzincom, veď napokon som v Českej republike cudzincom aj ja (a bohvie v koľkých iných štátoch na svete), pripadá mi však zaujímavé, keď sa pozriem doľava a tam je skupinka večne naobliekaných Španielov, pričom každý z nich má na nose rovnaké štýlové slnečné okuliare, vpravo je zasa skupinka Amerických seniorov s drahými zrkadlovkami na krku, opodiaľ zasa nemecké babičky lamentujúce nad mapovým výrezom pražského centra, či hentam partia zábavychtivých Britov odhadzujúc nedopalky cigariet a zbytky papiera z McDonaldu na zem.

Ani proti nim nič. Zaujímavé však na tom je, že využívajú pražskú hromadnú dopravu na presun z Malostranskej na Staroměstskú (pozn. jedna zastávka metra/tramvaje, cca 500 metrov ponad most). Hm, OK, nie je to zaujímavé. Ba ani to, že vždy idú opačným smerom a potom bývam dosť často svedkom, ako okoloprítomní týmto turistom bezradne vysvetľujú, že ak chcú isť na hrad, tak sa musia o jednu stanicu vrátiť (tí potom rovnako bezradne a nechápavo vystúpia a analyzujúc situáciu im to snáď po čase dôjde).

A dokonca mi už prestáva pripadať zaujímavá aj tá rôznojazyčná spoločnosť, ktorá ma pravidelne obklopuje. Či už americkí podjazyčníci zemiakoví, hulákajúci Taliani, ruskí Rusi, paranoicky podozriví Arabi, Japonskí obchodníci v kvalitných oblekoch, atď.

Čo je vskutku vždy zaujímavé, je pozorovať domácich, ako sa snažia s nimi dohovoriť. Na Moravákov ešte našťastie netreba cudzojazyčný slovník, horšie to je na cudzincov, ktorí sa snažia dohovoriť jedným z neštandardných dorozumievacích cudzích jazykov. Rozumej, nie anglicky alebo nemecky. To už potom býva sranda :)

Dnes som bol ale mimoriadne prekvapený. Dve ruské tetušky (so spomínaným výrezom pražského centra v ruke a neoznačenými orientačnými bodmi) sa pýtali jednej babičky na cestu, pričom ukazovali na nejaký objekt na spomínanej mape (áno, aj ony cestovali opačným smerom, ako mali :)). Už pri rozhodovaní, koho sa na svoj smer spýtajú mi bolo jasné, že zvolia zhrbenú starenku, ktorej by som tipoval 90.

Niečo sa jej spýtali po rusky, no babička sa na nich pozrela a dala najavo, že nechápe. Tetuška jej ukázala prstom na mape, na čo babička: "Co to je? Neumím to identifikovat". Nasmerovala mapu k vedľa sediacej slečne a tá jej na to "Čechův most". Teraz to príde. Babička sa po česky Rusiek spýtala, či hovoria nemecky. Ony na to, že "česky nemuvim". Babička tak deduktívne začala konverzáciu po anglicky. Osobne ma to prekvapilo, povedal by som skôr, že staršia generácia bude skôr orientovaná na našich bývalých východných bratov, no babička zrejme asi nebola kedysi partizánka :)

Ako im to vysvetlila, Rusky sa štandardne nechápavo vybrali von z električky a už ich nebolo.

Keď som sa však vracal podvečer z práce, pri prestupe sa mi dokonca podarilo zapliesť sa do pouličného radenia ďalšej cudzinke. Tentokrát evidentne Nemke. Staršia pani sa jej lámavou nemčinou snažila vysvetliť, ako sa má dostať do cieľa svojej cesty, no nedokázali vzájomne vydedukovať, o akú zastávku sa jedná. Pani jej radila linky číslo 12, 15 a 17. Práve na sedemnástke sa zasekla a nevedela si spomenúť, ako sa povie nemecky táto číslovka. Keď už to trvalo asi pätnásť sekúnd a pani skúsila všetky možné výrazy, od nemeckej sedmičky, po anglických 70, ochotne som jej poradil, že to má byť predsalen "siebzehn".

No a to som nemal robiť :) Nemka hneď využila príležitosť a usúdila, že keď dokážem plynulo sypať z rukáva číslo 17, nebude problémom so mnou v jej rodnej reči aj konverzovať. Začala ústami mlieť tak rýchlo, že som kým som rekognifikoval prvé slovo, ona už končila piatu vetu. Podarilo sa mi však pochopiť, že namiesto na Vltavskú má v pláne ísť na Výstaviště, že je v ČR len prvý deň a že nehovorí anglicky. Na moju čudujúcu sa otázku, že akými jazykmi vlastne hovorí odpovedala, že turecky, španielsky (a neviem po akom ešte). Zaujímavé však? Ďalej už pokračovala v angličtine. Povedala, že jej rodičia pochádzajú z Turecka. Ja som sa na to zmohol len širokým "ahaaa".

Následne som sa jej kostrbatou hatla-nemčinou snažil naznačiť, že som tohto jazyka robil maturitnú skúšku, no zjavne nepochopila (btw, ako sa povie po nemecky "maturitná skúška"? :-)). Tak som sa dozvedel, že s gramatikou má problém aj kopec rodených Nemcov (čo som jej potvrdil aj o Slovákoch) a chvíľu sa snažil vysvetliť, kde Slovensko vlastne leží. Dozvedela sa, že Slovensko je vlastne druhá polovica slova Československo a teda, že leží medzi Čechmi a Ukrajinou. Zareagovala slovom "ahaaaa" a povedala, že z Ukrajiny má nejakú kamarátku.

Kútikom oka som ešte stihol zahliadnuť pôvodnú pani, ako sa mi potmehúcky vysmieva a pohľadom vraví "Vidíš? Nemal si sa ozývať!". Keď som sa však začal vyjadrovať v angličtine, nerozumela zasa ona. Ďalej som teda presedlal na anglickú nemčinu (resp. na nemeckú angličtinu). To už konečne prinášalo ovocie :)

Keďže to mala namierené mojim smerom a práve mi išla tramvaj, tak som jej poradil, že toto je to správne číslo. Chvíľu ešte nechápavo zisťovala, či ju to dovedie správne na Výstaviště, ale napokon nastúpila. Vnútri som sa ešte dozvedel, že tie české názvy sú príliš zložité na ich zapamätanie si. Ako sme sa blížili k Výstavišti, zahliadla v diaľke známeho, ktorý ju tam už mal čakať a s poďakovaním čakala, kým sa jej otvoria dvere. Keďže dvere sa otvárajú manuálne stlačením tlačidla označeného medzinárodným slovným symbolom "DVEŘE", musel som jej poradiť pomôckou "the button". Na to mi odpovedala "bye" a odskákala inými dverami, ktoré nejaký dobrodinec už otvoril.

Neostáva sa len zamyslieť nad zopár nepodstatnými problémami. Prečo slovenské a nemecké školstvo nedokáže vychovať mladých ľudí, ktorí sa dokážu bezproblémovo dohovoriť s príslušníkmi cudzej štátnej príslušnosti v cudzom jazyku? Prečo nemecké školstvo neučí mládež o tom, kde sa nachádza Slovensko (už chápem, neboli sme vtedy ešte členmi EU ;))? Prečo pražská MHD neoznačí tlačidla dverí tak, aby im porozumel úplne každý (raz som videl, ako jeden turista čakal pred zatvorenými dverami a keď sa dlho neotvárali, kopol do nich a nazúrený odišiel)?

Na záver ešte upozorňujem, že aj napriek tomu, že mám na maturitnom vysvedčení z nemeckého jazyka jednotku, už vyše roka som nemecky aktívne nekonverzoval a averzia voči tomuto predmetu prinútila moju myseľ po maturite nahromadené vedomosti trochu preriediť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Slobodné a rozvedené matky sú moderné vdovy, tvrdia Kotlebovci

Kotlebovci cielia na zraniteľné skupiny s najväčšími finančnými problémami.


Už ste čítali?