Sozopol - dobrodružstvo na počkanie II.

Autor: Tomáš Gluchman | 10.9.2007 o 19:30 | Karma článku: 4,49 | Prečítané:  2408x

Pokračujúc o dovolenke 50 kilometrov od tureckých hraníc v juhobulharskom starobylom Sozopole. V predchádzajúcom článku som opisoval základné rysy mesta, jeho pláží, charaktere ubytovania, či problémy so stravovaním. No a dnes pokračujeme :)

Na lodi. Na mori.Na lodi. Na mori.

Antické múzeum v Apolónií

Priznám sa, keď sme sa pripravovali na návštevu tunajšieho múzea, čakali sme od toho trochu viac. Samozrejme, nemám na mysli nejakú výstavu "Lovci kosatiek", alebo niečo podobného, ale jedna veľká miestnosť s dvoma tuctami vytrínok svojou rozľahlosťou trochu sklamala. Samozrejme, zopár zaujímavých antických vykopaných úlomkov zaujalo, človek však čaká máličko viac exemplárov, ako by sa na takéto, možno aj dvetisícročné mesto patrilo. Minimálne knižné publikácie. O mojom rodnom 800-ročnom Prešove existuje určite mnohkrát viac kníh, ako o Sozopole, ktorý pamätá ešte starých Grékov a Rimanov.

ja-muzeum.jpg
Skúmajúc históriu

Nedá sa samozrejme očakávať od takéhoto malého mestečka, že plne pokryje aj vážnejšie kultúrne záujmy civilizovaného človeka, keď sa všetok kvázi-marketing sústreďuje na alkoholickú a disko-turistiku. Ak sa teda máte chuť za relatívne lacný peniaz "spoločensky zabaviť", Bulharsko je iste tou správnou destináciou. Sozopol najmä.

Pekné však od nich bolo, že na preukázanie nároku na študentskú zľavu postačovala len vizuálna kontrola pani, ktorá nám predávala lístky. Vytasenia môjho ISIC kordu by ste sa odo mňa vtedy nedočkali, ten ležal kdesi na izbe sofistikovane skrytý spolu s ostatnými dokladmi.

Podrobnejší a odborne omnoho viac spôsobilý náhľad do sozopolského múzea nájdete v Jankinom článku Poklady archeologického múzea v Sozopole .

Po opustení múzea sa nám rozsvietili oči, keď sme zbadali na priľahlej budove nápis v zmysle "múzeum voskových figurín". Pred dverami nás už čakal vypracovaný voskový kulturista, za ním sa za sklom škeril Michael Schumacher a oproti decentne stáli Zidane a Beckham. Tu nám takisto predali zľavnený lístok bez nejakých preukazov.

ja-jezis.jpg
Trochu hladný... ;)

Voskové múzeum. Čo si pod tým človek všetko predstaví? Madame Tussauds, kvantum známych tvárí naveky znehybnených, no vyobrazených tak verne, až vám naskakujú zimomriavky z ich prítomnosti. Akurát, toto nebola mobilná expozícia tohto slávneho londýnskeho múzea. Každopádne, aj keď týchto voskových sôch sa tu nachádzalo asi dvadsať, obzerať si precíznosť s akou boli tvorené zblízka bolo vskutku zaujímavé.

Od reality sa, samozrejme, občas trochu odklonili, no s prižmúrením oka sme v tomto vyobrazení naozaj mohli spoznať Roberta de Nira, či Federica Felliniho. Ďalšími postavami z tohto tisícročia boli tuším ešte Fred Astair a Ginger Rogersová zachytení ako spolu tancujú (pravdepodobne nejaká estráda). Druhá polovica expozície už patrila viac-menej mytickým postávam, ak teda nepočítam Ježišovu poslednú večeru, nachádzal sa tu Zeus, nejaký tajprzlík, minotaur a Psyche s upírskymi krídlami (ako mi práve pomohla sa rozpamätať Janka).

potapanie.jpg

Potápanie

Naším najväčším adrenalínovým zážitkom v Sozopole však bol určite štvrtok 9. augusta. Keďže moja milá je držiteľkou medzinárodného certifikátu PADI, tak sa rozhodla neleniť a užiť si aj tohto leta trochu podmorského života. Tak sme vyrazili do mesta niečo hľadať. A aj sme našli. Našťastie, Sozopol nepatrí do obmedzenej skupiny prímorských letovísk, kde sa potápaniachvtivý človek nemože realizovať. Ponúk je však mnoho. Zopár letákov priklincovaných na strome, lákavé ponuky pochybných bulharských cestoviek, či telefonát z česko-slovenskej agentúry až kdesi do Bourgasu.

Draho sme však nechceli kúpiť, a lacno sa nám zdalo príliš nebezpečne. Ktovie, aké majú vôbec vybavenie. Určite sa na more vydajú na nejakej polorozbitej plávajúcej chatrči a kdejaký certifikát im nehovorí nič. Stavili sme teda na pekný plagát vylepený na jednom z informačných centier a začali vyzvedať, koľkože taká zábavka v týchto končinách stojí. €45 bolo fajn, tak sme sa dohodli na stretnutí s človekom z tejto potápačskej agentúry.

na-lodi.jpg
More je pekné

Po pár minútach rozhovoru a dvoch dňoch čakania na telefonát, sme sa už ocitli v dodávke, ktorá nás viezla za dobrodružstvom. Priznám sa, občas nám nebolo dvakrát jedno, keď po necelom týždni sedí človek v dodávke s dvomi cudzími chlapmi, z ktorých jeden hovoril slabo anglicky a druhý sa vyžíval v tom, že vie, kde leží Slovensko. Po precestovaní celého mesta sa k nám pridal ďalší, od ktorého by som po papuli veru dostať nechcel a tak sme zas uháňali späť na pôvodný koniec mesta, do tunajšieho prístavu (reku, tých 1000 metrov sme už mohli prejsť aj peši).

Naložilo sa vybavenie a nastal okamih pravdy. Zdupkať v prípade neistoty sa ešte určite dalo, no bolo by to blbé a trochu zbabelé, možno. Ako sme míňali jachty rôznych druhov po dlhokánskom móle, nahlas sme hádali, ktoráže to bude tá naša. Hm, táto bola priveľká, hentá zasa prisnobská. Tá by ušla. Kdeže. Auto ešte nezastavovalo. Volkswagen Transporter začal ale spomaľovať, keď sme sa blížili ku koncu prístaviska, kde sa čnela veľká biela novšia kosatka, na ktorej plavba by bola azda tým najkrajším zážitkom z dovolenky. Už som si začal predstavovať, ako by sa z nej skákalo do tmavomodrého mora, či ako by som na jej prove vystatoval svoje ružové telíčko nažhavenému slnku.

Vtom sa spoza našej krásavice vynorilo maličké plavidlo, snáď storočné, obšľahnuté hrdzou s jedným poloroztrhaným slnečníkom na zadnej palube. C'est la catastrophe. Na tomto máme stráviť polovicu dňa? V duchu ma upokojovalo, že v prípade núdze sa dá schladiť v mori, prípadne sa natlačiť ku kapitánovi do tieňa. Ako sa ale neskôr ukázalo, v mnohom je tušenie ľudské mylné.

lod.jpg
Náš Titanic :)

Na loďke sa rozvrieskal motor a my sme sa začali odlepovať a vzdiaľovať od prepevného povrchu zemského a vydávali sa napospas otvorenému moru. Zakotvili sme asi po polhodine plavby okolo celého poloostrova pri akýchsi skalách. Vraj tu je hĺbka 12 metrov. Po rozdaní pokynov sa časť posádky začala obliekať do neoprénov, skúšať dýchacie prístroje, vesty a nasadzovať plutvy. Keď sa Janka pre istotu spýtala, ako dlho môžu byť pod vodou, bolo jej odpovedané: "To závisí od vás". Pekné.

"Pozor! Medúza!"

Prvá skupina sa vydala pod vodu. Začalo sa nudné divadlo na kymácajúcej sa loďke a páliacom slnku. Pozoroval som v diaľke plaviace sa plachetnice, honosné jachty, ale i domorodých rybároch na ešte horších a menších loďkách, podaktoré z nich dokonca ani nemali motor. Keď sa po zhruba trištvrte hodine sa trojica potápačov konečne vynorila a začala sa blížiť k nám. Konečne. Niektorí zhodili svoje vybavenie a v plavkách sa šuchli späť do mora. Nechal som sa dokonca zlákať aj ja, i keď som mal menšie pochybnosti zo zvyšujúceho sa výskytu medúz naokolo. Nemýlil som sa. Len čo som skočil do bezodnej vody, chvíľku si zaplával, hneď sa tie priehľadné potvory začali okolo náš hemžiť. Oboch nás, samozrejme popŕhlili, bohužiaľ, moja láska to schytala vo väčšej miere, ako ja. Keď sa nám podarilo dostať sa na loď, medúzy sa začali akoby logaritmicky množiť. Očividne tadiaľto prechádzala pomerne veľká tlupa týchto morských "slizounov".

potapac.jpg
Už sa vracajú

Do mora sa vydala ďalšia skupinka a my sme ostali znova na rozpálenej kymácajúcej sa lodičke. Lenže so svrbiacimi kolenami a prichádzajúcou morskou chorobou. Odvtedy už viem, aké to je sa pohupovať približne 4-5 hodín na slnku, s pocitom zdvíhajúceho sa žalúdka a bezradnosťou, pretože breh bol tak blízko, ale tak ďaleko... Niektorí to hnali do extrému, najmä istý Nemec, z Hamburgu, ktorý využíval každú príležitosť, aby sa mohol ponoriť pod morské dno a byť tam čo najdlhšie (a ktorý nám tvrdil, že tieto medúzy nepŕhlia). To, že takéto konanie môže ľudskému zdraviu skôr uškodiť, nikoho netrápilo. A prečo by aj?

Akonáhle sa opäť rozreval motor tohto kovového zázraku, pocítili sme drobnú úľavu - ideme na breh! Našu lodičku som očami priťahoval k brehu, do prístavu, a keď sme konečne zastavili, mal som chuť vyskočiť a bozkať tú pevnú, stabilnú zem. Prekvapením bolo, že namiesto pôvodných €45 si od nás pán vedúci (alebo ako ho nazvať) vypýtal €55, vraj, že €10 ide pre kapitána. No... hádať sa o dohode bolo to posledné, na čo sme mali chuť.

Po tom čase strávenom na mori (a pritom vlny neboli takmer žiadne), sme sa zhodli, že ak sa najbližšie pôjde znova na nejaký takýto člnkovací výlet, rozhodne si budeme vyberať niečo väčšie, prinajmenšom však aspoň s tieňom, pretože taký ten "húpací" pocit som mal v sebe ešte dobré dva dni po tom. Mierne nás však asi o týždeň rozčúlilo, keď sme na prechádzke v druhej časti prístavu narazili na iných potápačov, tí už samozrejme disponovali väčšou, vybavenejšou loďou, so strieškou, kobercom a chválili sa aj spomínaným PADI certifikátom. Holt, človek sa stále učí, kto nie, nech hodí kameňom...

Dovolenka týmto samozrejme ešte neskončila. Bulhari sú schopní všetkého, ale o tom vám mám pripravené porozprávať už v ďalšej, poslednej časti tohto "exotického" príbehu.

Ako bonus sem ešte pripájam fotku s mojou láskou, za ktorú sme vďační jednému nemenovanému múriku a, ako čerešničku na torte tohto foto-narcistického článku, aj odtlačok mojej plochej nohy v piesku ;)

ja-janka.jpg

moja-noha.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.


Už ste čítali?